Premonštráti v Jasove

Premonštráti sa objavili blízko Varadína už za čias života svätého Norberta, v tridsiatych rokoch XII. storočia. V Jasove sa usadili v jeho druhej polovici – okolo roku 1170 –  a prvý kostol a kláštor tu bol vybudovaný na močaristých brehoch Bodvy.

Obdobie XIII. storočia je charakteristické podporou kniežaťa Kolomana, mladšieho brata kráľa Bélu IV., ktorý prispel k vybudovaniu nového objektu kláštora, ktorý podľahol plameňom tatárskych hord (1241-1242). Pri tej príležitosti sa zničila aj zakladacia listina. O novú zakladaciu listinu z roku 1255, darovanú opátstvu Bélom IV, sa zaslúžil opát Albert, ktorý začal aj obnovu kláštora.

V XV. storočí bol kláštor v roku 1436 opevnený na príkaz kráľa Žigmunda kvôli obrane, keďže bol dvakrát obsadený husitmi. Odvtedy sa objavuje pomenovanie v listinách: „castrum Jazo“, „castellum“, „Jászóvár“.

XVI. storočie je charakteristické obdobím komendátorov – užívateľov, pričom nie vždy išlo o cirkevných hodnostárov. Za pripomenutie stojí komendátor Benedikt Kisdy, jágerský biskup, ktorý podpísal v roku 1667 zakladaciu listinu košickej vysokej školy v priestoroch kláštora.

Pôsobenie komendátorov bolo ukončené v XVII. storočí, kedy posledným komendátorom bol Juraj Fenessy, ktorý opravil kláštor po požiari spôsobenom vojskami Imricha Thököllyho v roku 1685. Koniec pôsobenia komendátorov spôsobilo nariadenie kráľa z roku 1697, ktoré darovalo jasovské prepošstvo pernegskému premonštrátskemu prepoštovi – Františkovi Schöllingenovi – ako náhradu za pôžičku do kráľovskej kasy.

V XVIII. storočí vzhľadom na zlý stav majetku došlo k dohode o zlúčenie jasovského, lelesského a varadínskeho prepošstva pod kuratelou opátstva v moravskej Louke, ktoré vysielalo svojich administrátorov do jednotlivých kláštorov pod svojou kuratelou. Kláštor bol do Louky predaný v roku 1700 za 140 000 rýnskych zlatých. Z prepoštov, vyslaných z Louky, výnimočné postavenie má Andrej Sauberer, ktorého zásluhou sa jasovské prepošstvo osamostatnilo a stabilizovala sa jeho ekonomická situácia. Zaslúžil sa aj o znovuvybudovanie  kláštora a gotického kostola, konsekrovaného v roku 1766. V tom období premoštrátsky rád bol zriaďovateľom gymnázia v Rožňave, kláštor bol hodnoverným miestom, viedol plebánie, no veľkým úderom bolo rozhodnutie cisára Jozefa II., ktorým zrušil rád k 26.3.1787. Až 12. marca 1802 vydal František I. rozhodnutie o spojení varadínskeho a lelesského prepošstva s jasovským, čo umožnilo návrat členov rádu do kláštora. Ten bol po požiari v roku 1792 vo veľmi zlom stave.

Obdobie XIX. storočia, ale najmä jeho posledné roky, patria medzi prekvitajúcu etapu histórie kláštora. Obnovila sa kláštorná knižnica, rád prevádzkoval tehelňu, kachličkáreň, pílu a pod. a prenajímal 5 vodných mlynov, hutnícku pec, vodný hámor i bane. Kúpou domu v Budapešti sa založilo v roku 1902 Norbertinum – ústav na výučbu teológie a prípravu adeptov učiteľstva.

XX. storočie, ale najmä prvá svetová vojna, spôsobila v ráde veľké zmeny, keďže došlo k rozdeleniu Uhorska, čím sa varadínske prepošstvo ocitlo na území Rumunska a časť majetku pripadla Maďarsku.

Od roku 1939 až po znárodnenie majetku, rád prevádzkoval gymnázium v Rožňave a Košiciach.

Mimoriadne ťažkým obdobím rádu boli 50.- te roky XX. storočia, kedy v kláštore bol zberný tábor pre členov rádu a od jesene politická škola, ktorá tu pôsobila dva roky. V roku 1953 je však v kláštore 350 rádových sestier.

Od roku 1960 sa v budove kláštora umiestnil sociálny ústav pre mentálne postihnutých, ktorý bol v roku 1990 premiestnený do iných miest a priestory kláštora boli vrátené premonštrátskemu rádu pod vedením súčasného opáta Ambróza Martina Štrbáka O.Praem.

Zdroj: Bartal, T.K.: Premontrei századok, Glória kiadó, 2006; ISBN 80-88959-22-5
Kol.: JASOV, OcÚ Jasov, Agentúra SÁŠA, Košice; ISBN 80-967258-4-X